18.12.2019 23:49


Prvé tri týždne mi len trvalo prestať sa pýtať západné otázky a snažiť sa pozerať sa na to z ich pohľadu, hovorí reportérka, ktorá strávila v Iraku tri mesiace

Autor: Alžbeta Kyselicová | Kurz: Online Stisk | Kategorie: Publicistika

Reportérka Iva Mrvová strávila v Iraku tento rok tri mesiace, aby nazbierala materiál pre svoju knihu o Slovákoch, ktorí išli pomáhať miestnym ľuďom po páde Islamského štátu. Počas svojho pobytu sa stretla s rôznymi skupinami ľudí – od sympatizantov Islamského štátu až po moslimov, ktorí pomáhali zachraňovať jezídske ženy, aj keď boli iného náboženstva.

Iva Mrvová. Foto: Archív Ivy Mrvovej

V Iraku ste boli prvýkrát pred dvoma rokmi, čo vás viedlo k tomu ísť tam znova a napísať knihu o Slovákoch, ktorí prispeli k pádu Islamského štátu?
Časť Iraku sa vtedy zmietala vo vojne, chcela som tú krajinu vidieť a zažiť. Pochopila som, že tam môžu využiť moje sily a schopnosti najmä pri dokumentácii záchrany jezídiek - žien, ktoré uniesol Islamský štátom. Jezídi sú malá, etnicko-náboženská komunita, ktorú sa ISIS pokúsil vyhladiť. Ženy bral a mužov na mieste zabíjal. Financie na vyslobodenie žien a dievčat pochádzali aj zo slovenských zdrojov. To bol prvý moment, keď som sa dostala do kontaktu s celou problematikou. Cítila som hrdosť, že aj malé Slovensko dokáže pomáhať vo svete, hoci natoľko odlišnom. Pochopili sme, že sú to všetko ľudské životy. Chcem, aby Slovensko vedelo, že aj takéto príbehy má.

Prečo unášal Islamský štát hlavne jezídky?
Islamský štát vníma jezídov ako satanistov, nemajú totiž posvätnú knihu. Moslimovia majú Korán, kresťania Bibliu. Pre džihádistov sú jezídi pohanmi, ktorí takmer nie sú hodní života. Preto ich ženy unášali a mužov zabíjali. Ženy si brali ako sexuálne otrokyne, nútili ich konvertovať, často pod hrozbou smrti. V kalifáte, na území, kde vládol Islamský štát, mohli žiť len sunnitskí moslimovia. Keď niektorí videli, čo sa deje jezídkam, snažili sa im pomôcť, aj keď to bolo trestané smrťou.

Ako prebiehala záchrana unesenej jezídky?
Záležalo to od konkrétneho prípadu. Často sa unesená žena dostala k nejakému telefónu a zavolala na prvé číslo, ktoré si pamätala, mame, bratovi, sesternici. Potom sa ju snažili lokalizovať. Pýtali sa, čo vidí na ulici, či je tam nejaká reklama a podobne. Mosul je veľké mesto, pred kalifátom tam žili dva milióny ľudí a nájsť, v ktorej štvrti, v ktorom dome sa unesená žena či dievča nachádza, bolo náročné. Musela opísať, čo je okolo nej, snažila sa navigovať záchrancov. Fungovali celé záchranné siete, ktoré ženy vyťahovali z územia Islamského štátu. Zväčša ich viedli jezídi, nakoľko ich komunitu tragédia postihla najviac. Ako “bezverci”, za akých ich džihádisti pokladajú, však do Mosulu vkročiť nemohli. Na mieste by ich zabili. V meste však mali svojich spolupracovníkov, sunnitských moslimov. Iba tých Islamský štát akceptoval. Zopár z nich pomáhalo dostať ženy do takzvaných bezpečných domov. Prečkali tam niekedy pár dní a keď sa hľadanie žien trochu ustálilo, snažili sa ich dostať von z mesta, mimo Mosulu. Do bezpečia.

Jeden muž v chudobnej štvrti v Mosule, ktorý mal štyri deti, hovoril, že sa na to nemohol pozerať. 

Chcem mať svedomie pred Alahom čisté,” vravel, keď záchranou riskoval svoj život aj život svojich detí a tie ženy sám vyvážal z Mosulu von, v nikáboch, teda šatkách so závojom, v ktorých je žene vidno len oči. Všetky ženy sa museli v kalifáte povinne zakrývať, takže bolo ťažké rozoznať, ktoré sú jezídky a ktoré domáce sunnitské moslimky. To pomohlo záchrancom dostať mnohé von. 

Aké majú jezídi v Iraku vo všeobecnosti vzťahy s okolitými náboženskými a etnickými skupinami?

Dobré vzťahy majú s kresťanmi. Jezídi sú však veľmi zranená komunita. Po tom všetkom, sa dnes veľmi boja moslimov – sunnitských aj šítskych. V krajine sú územné celky, ktoré prináležia len jezídom. Moslimovia tam majú vstup zakázaný. Nedôvera je dnes v krajine veľmi hlboká.

Museli znásilnené ženy prejsť nejakým rituálom, ak sa chceli vrátiť naspäť do svojej komunity?
V jezídskej komunite o tom prebiehala pomerne veľká diskusia. Jezídi sa v rámci svojej tradície totiž stáročia berú len medzi sebou. Keď sa znásilnené jezídky vrátili, sprvu ich komunita brala ako “pošpinené”. Bolo ich však toľko, že sa napokon rozhodli ich prijať. Podstupujú rituál, kde sa ponoria do posvätného bieleho prameňa a prijímajú naspäť svoju jezídsku identitu. Druhou otázkou boli deti, ktoré sa zo znásilnenia vzišli. Podľa irackého práva sa náboženstvo dedí po otcovi, deti sú tak automaticky moslimovia. Prijať ich do komunity či neprijať? Je to neľahká otázka a stále sa o nej dnes diskutuje. Má totiž následky na celú komunitu.

Zľava Iva Mrvová, jezídsky tlmočník a jezíd, ktorý zachraňoval ženy unesené IS. Foto: Archív Ivy Mrvovej.

Stretli ste sa aj s bývalými džihádistami?
V Iraku momentálne prebiehajú protesty proti vláde a administratíva nefunguje. Vstup do väzenia a rozhovor mi nepovolili, všetko je v stave akéhosi zamrznutia. Čaká sa, čo bude. Mala som však možnosť stretnúť nie priamo bojovníkov, ale prívržencov Islamského štátu, teda tých, ktorí s ideológiou sympatizovali. Keď to človek počúval, pochopil, že to bol súbor faktorov, ktorý ich viedol k radikalizmu. Náboženstvo je len jedným z nich. Mnoho ľudí v Iraku či v Sýrii stratili blízkych, smrť je tam príliš bežná, a to človeka poznačí. Keď sa rozprávaš s človekom, ktorý má radikalizmus v sebe, tak ho môžeš nenávidieť, ale môžeš sa ho snažiť aj počúvať. Netlieskala som jeho činom. No keď som sa započúvala, rozumela som, čo všetko ho k tomu viedlo.

Hanbia alebo sa boja niečoho bývalí prívrženci Islamského štátu?
Islamský štát bol sunnitský a dnes sú v Iraku pri moci šiíti. Ľuďom, ktorí patrili ISIS, to dávajú pocítiť. Najmä ženy, ktorých manželia boli džihádisti, dnes čelia násiliu, akejsi pomste zo strany šiítskych mužov.

Keď hrozí za sympatizovanie s IS smrť, nemôže to spôsobiť to, že z väzňov a hlavne tých odsúdených na smrť budú martýri a IS sa znova podarí zmobilizovať?
Islamský štát momentálne funguje v malých skupinách, takzvaných spiacich bunkách. Je otázkou času, kedy sa môžu znova prejaviť. Možno sa nebudú volať Islamský štát a zvolia iné logo, no tá ideológia je v Iraku a Sýrii stále prítomná. V súčasnosti je však ISIS rozdrobený a jeho návrat tak v blízkom čase nehrozí. Mnohí sa určite boja martýrstva. Na druhej strane, stalo sa, že sa z väzenia už dostali aj radikáli, ktorí pre krajinu a okolie tvoria veľké bezpečnostné riziko. Preto sa mnohí ľudia v Iraku prikláňajú k ich popravám.

Ako ste sa dostali k miestnym ľuďom, o ktorých ste písali?
Ako reportér si v prvom rade musíte na území vytvárať kontakty. Novinári pracujú s fixermi – fixer je miestny človek, ktorý pozná reálie i ľudí, je to tlmočník a často i akýsi osobný strážca v jednom. Sprevádza vás po území a podľa potreby sa snaží kontaktovať respondentov, ktorých by ste pre svoju prácu, v mojom prípade knihu, potrebovali stretnúť. Čím dlhšie ste však na území, tým prirodzenejšie sa tá sieť kontaktov rozširuje.

Vedeli ľudia, že ste reportérka?
Nie vždy. Viem, ako ľudia reagujú, keď im poviete, že ste novinár, reportér. Atmosféra v miestnosti sa zmení. A ja tomu rozumiem. Občas som preto nepovedala, kto som. Premýšľala som, či je to férové. Zmenila som im však mená a ich príbeh bude spoločne s ďalšími vytvárať mozaiku človeka - a toho, čo počas fungovania Islamského štátu a jeho radikalizmu zažil. Mnohým, ktorým som povedala, že som reportérka, to však nevadilo. Knihu príbehov, kde ich bude zaznamenaných viac, považovali za čosi iné, ako hektický článok o jednotlivcovi. A rozprávali úplne otvorene.

V čom ste u seba vnímali rozdiel medzi západným myslením a myslením miestnych ľudí?
V úvode v mnohom. Uvediem príklad. Ako sme sa rozprávali už v úvode, v jezídskej komunite sa dnes diskutuje o prijatí detí, ktoré vzišli zo znásilnenia. Mnohé sa dnes nachádzajú v detských domovoch. Nik ich nechce. Môj prirodzený pohľad bol, že tieto deti prosto nemôžu za to, ako boli splodené. Nerozumela som tomu. Jezídska komunita sa však bojí prijať ženy aj s deťmi, musia si vybrať - buď komunita, alebo dieťa, je to veľmi tvrdé. Mnohí jezídi si však myslia, že sa pre dieťa o pár rokov vráti jeho otec. Podľa irackého zákona naň bude mať právo, prináleží jemu, moslimovi, nie matke, jezídke. Znova im tak bude môcť ublížit, mať dosah na ich komunitu. V súčasnej legislatíve v krajine, kde sú výrazne preferovaní moslimovia, je to pre jezídov komplikovaná otázka.

Snažia sa ľudia zaradiť tieto deti do spoločnosti?
Tá diskusia je živá. Argument, pre ktorý by nemali zostať v sirotincoch hovorí, že ich vylúčením z nich zase vyrastie len Islamský štát. Diskutuje sa tiež o možnosti zobrať tieto deti do zahraničia, napríklad do Európy, kde nik nebude vedieť o ich pôvode, tom, ako sa narodili a tak budú môcť začať nový život bez stigmy.

Ako dlho vám trvalo aklimatizovať sa?
Nuž, boli momenty, keď som si povedala, že už rozumiem. A potom ma niečo úplne prekvapilo. :) Viete, mňa veľmi baví skúmať tú komplexnosť, to, že sú to ľudia z mäsa a kostí ako my a napriek tomu žijú často úplne odlišný život. Teším sa, koľko ešte objavím pri prepisovaní nahrávok, čítaním poznámok a ich ukladaním do knihy. Keď sa ma niekto pýta, ako bolo v Iraku, často odpovedám protiotázkou - v ktorom? Je to veľmi farebný a prepojený svet plný minorít, náboženských a etnických rozdielov. No vždy je to napokon človek.

Spomínate si na nejaký moment, kedy ste si uvedomili aký to je odlišný svet?
Mám istú výhodu, že sa dokážem rozprávať aj s radikalizovanými ľuďmi, nie je to príjemné, no aj to je súčasť mozaiky, ktorú skúmate. Jeden malý chlapec, ešte dieťa na mňa kričal, že som diabol, lebo mám farebné oči, nikdy nevidel nikoho zo Západu. Bola som v tábore, kde boli primárne ženy a deti, ktorí žili v Islamskom štáte. Cítila som, že ma nenávidia. Ten dôvod prosto bol, že som bezverec a ešte aj žena. Mňa však fascinovalo skúmať, z čoho tá nenávisť pochádza. Jedna žena ma prekliala v momente, keď som ju odfotila. Nemala na sebe nikáb, na fotografii som tak mala jej tvár. Spustila nárek, krik. Pokúšala som sa ju upokojiť, sľúbila som jej, že tú fotku vymažem. Nepomáhalo to. Občas nebolo možné viesť diskusiu, dalo sa iba pozorovať a snažiť sa rozumieť.






Klíčová slova: Irak, jezídi, Islamský štát

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.