24.03.2013 17:21


Som bezdomovec

Autor: Peter Bobula | Kurz: Online Stisk | Kategorie: Publicistika

Prenájom, podnájom, nájomník, prenajímateľ. Komplikované susedské vzťahy, neznámi spolubývajúci. To sú klasické starosti a radosti množstva študentov nachádzajúcich prechodný domov v Brne. Sťahovanie vždy prinesie do tohto systému vzťahov čerstvý vzduch. Niekedy čerstvejší, ako by sme si želali. Zvlášť keď ide o nečakané vysťahovanie do niekoľkých dní.

Zobúdzam sa do typického stredajšieho poobedného rána v našom krásnom byte na Martinkovej ulici nad Lužánkami. O dvanástej som mal byť na plávaní, ale jednu - dve absencie si predsa môžem dovoliť. Preskúmam byt. Zo včerajšieho večera a dnešného skorého rána tu zostal okrem spolubývajúcich iba jeden kámoš, kopa neumytých pohárov a obalov rôzneho pôvodu. Prečítam si odkaz od spolužiačky. Požičané tričko na spanie mi donesie opraté neskôr. Zlatá duša. Uvedomujem si, že ma vôbec nebolí hlava. Poteší ma to. Telo mi ale dáva jasne najavo, že tých pár hodín spánku mu nestačilo. Pomaly sa dáva dokopy aj zvyšok osadenstva bytu. Púšťame si obľúbené párty treky a rekapitulujeme ďalší úžasný večer, noc a ráno plné srandy.

Nálada rýchlo poklesne s príchodom spolubývajúceho Iva. Dozvedáme sa dôvod jeho predčasného príchodu z práce: "Mluvil jsem s majitelem. Do pátku se musíte odstěhovat. Vy dva (ja a môj dlhoročný kamarát Dominik) nebo my všichni." Počas jeho príhovoru skladám rozhádzané deky, aby som sa nejako zamestnal. Podľa tónu, akým hovorí, mi je jasné, že téma nášho odchodu z bytu už nie je predmetom diskusie, ale jasným oznámením.

Nájomník pod nami prezývaný "Sklenička" (kvôli jeho výroku spred vyše roka pri našom prvom zoznámení: "Co to tam děláte ? V celým bytě se mi třepou skleničky.") odviedol dobrú prácu pri systematickom jeden a pol ročnom vyvolávaní majiteľovi objektu v rôznych nočných a ranných hodinách so sťažnosťami namierenými proti nám. Včerajšie posedenie s priateľmi a následná ranná "afterparty" boli tou poslednou kvapkou.

Nasleduje trpké uvedomenie si faktu, že miesto, ktoré bolo viac ako tri semestre naším domovom, zámkom i pevnosťou musíme do niekoľkých dní opustiť. Nikto z nás to nenesie ľahko. Aj keď sme chlapi, máme slzy na krajíčku. Najhoršie je na tom Mates, ktorý sa síce nemusí vysťahovať, ale príde o skvelých spolubývajúcich prinášajúcich mnoho oživenia do zabehnutých kolají. 

Hneď, ako sa otrasieme, sadáme za počítače a brázdime stránky ponúkajúce ubytovanie v Brne. Viacero z nich vyzerá lákavo. Pozastavujeme sa nad ponukami izieb v okrajových častiach mesta. Kto už by len tam chcel bývať ? Veľmi nápomocná sa ukazuje byť aj inzertná časť informačného systému našej univerzity, vďaka ktorej narazíme na najzaujímavejšie ponuky. Zopár e-mailov a telefonátov a zrazu máme dohodnutých niekoľko prehliadok.

Musíme vyriešiť aj prechodné bývanie, do piatku sa určite nepresťahujeme. Našťastie disponujeme viacerými spriatelenými bytmi.

Po smutnej strede nasleduje ešte smutnejší štvrtok. Začíname si plne uvedomovať, o čo prichádzame. Tento pocit ale pomaly prechádza do úvah. Miesto, z ktorého odchádzame máme radi práve preto, lebo sme si tam mohli pozývať priateľov a stráviť s nimi nezabudnuteľné (aj keď pre Skleničku priveľmi hlučné) chvíle. Máme ho radi kvôli tomu, čo sme tam zažili a ak má niekomu vadiť, že robíme to, čo je pre nás prirodzené, tak náš odchod je zrejme jediným možným východiskom. Skrátka sa snažíme prehlušiť plač srdca krikom rozumu. Po dvoch uskutočnených a jednej zrušenej prehliadke sa vraciame domov cez supermarket. Tu nám prívetivý ochrankár venuje štyri veľké krabice od banánov, do ktorých máme v pláne natlačiť náš brnenský svet. Už potrebujeme len jeden a pol litra tramínu červeného z miestnej vinárne a baliaca tortúra môže začať.

Bytom sa ozývajú tóny pesničiek odrážajúcich melancholickú nostalgiu. Po pár pohároch vína máme pocit, že sme ako vystrihnutí z filmu. Mladí mučeníci musia opustiť miesto, ktoré milujú, pretože upadli do nepriazne zlého starého pána z okolia. Pred polnocou prichádzajú kamaráti z bytu na Schodovej, aby nám pomohli s vecami. Plagáty, obrazy, fotky, reproduktory, herná konzola, televízor, vysávač, mikrovlnka, knihy, nahromadené zbytočnosti a drobnosti... Všetko to spolu s nami opúšťa náš prvý "vlastný priestor" po odchode od rodičov.

Nasleduje posledná noc v prázdnej izbe, zobudenie sa v prázdnej izbe a posledných pár hodín v prázdnej izbe. Spomíname na časy, keď sme sa nasťahovali. Absolvujeme ešte jednu prehliadku potencionálnej novej izby. Nie sme nadšení, ale je to blízko fakulty a len na pár mesiacov, tak sme už čiastočne rozhodnutí ju zobrať. Ostatné ponuky sme zamietli okamžite. Či už kvôli prítomnosti domáceho v byte, množstvu domácich zvierat, čudnému pachu alebo len kvôli nevhodnosti ponúkaného priestoru.

Rýchlo bežím na vlak naspäť do Bratislavy, aby som unikol nepríjemným pocitom z môjho súčasného štatútu bezdomovca. Tu ma čakajú klasické dve noci v práci, kedy na to nemám čas myslieť. Kolegom ale poskytujem dobrú živnú pôdu pre vtipy. V nedeľu sa mi nechce vracať do Brna. Inokedy som sa na návraty tešil, dnes je všetko iné. Nemám sa kam vrátiť. Preto volím ranný pondelňajší spoj.

Ráno v Brne ma čaká redakčná porada, po nej odchádzam na Schodovú ulicu. Tu čakám na Dominika a spolu určujeme ďalší postup. Sme zmierení s tým, že lepšie miesto, ako bolo to staré už nenájdeme. Uspokojujeme sa s izbou v byte s dvoma mačkami, množstvom starého nábytku a kúpeľňou v nie veľmi uspokojivom stave. Pýtam sa, čo sa stalo so šťastím, ktoré ma už vyše dvadsať rokov sprevádza na mojej ceste životom. Zrejme sa práve v tej chvíli vyhrabalo spod periny a vrátilo sa na svoje miesto, pretože Dominik na mňa zo sedačky kričí: "Bobula, čekuj tento byt !" V informačnom systéme sa objavila ponuka, aká sa neodmieta. V uvedenej kontaktnej osobe spoznávam spolužiačku z medzinárodných vzťahov. Okamžite beriem do rúk telefón a dohadujem prehliadku na šiestu hodinu večernú. Mala by mi vtedy začínať prednáška, ale strecha nad hlavou je predsa prednejšia.

Celý deň husto sneží. Nahovárame si, že sme svojím odchodom z milovaného bydliska narušili rovnováhu univerza. Pred domom na Moravskom námestí nás čaká Karolína. Vedie nás na štvrté poschodie a púšťa nás do bytu. Verím, že vačšina ľudí pozná ten pocit, keď si oblečie kabát akoby ušitý priamo na mieru. Ten pocit bol veľmi podobný tomu, ktorý som mal pri prehliadke tohto bytu. Dostupný ihneď, tri veľmi milé a sympatické spolubývajúce. Je v srdci Brna a dokonca je lacnejší ako ten predchádzajúci. A pod nami nebýva Sklenička.

Našich pár krabíc od banánov sťahujeme hneď na druhý deň. Pomáha nám kamarát s autom. Večer sa ešte raz na otočku vraciame do starého domova. Už nepôsobí tak, ako v deň, keď sme ho museli opustiť. Vlastne je zrazu dosť obyčajný. Pousmejem sa nad veľkým zeleným nápisom "toto je hiphop" na dverách našej starej izby, chytím do rúk stoličku, zvyšné potraviny a opúšťam byt, ktorý pre nás znamenal tak veľa.

Teraz, keď ležím na posteli v byte na Moravskom námestí sa z toho nečakane divokého týždňa teším. Svojím spôsobom som vďačný prenajímateľovi, ktorého už nebavili sťažnosti starého suseda za to, že nám umožnil posunúť sa inam. Myslou sa mi preháňa ošúchané klišé hovoriace: "Zmena je život." Ja si ho trochu upravím. Zmena je podstatne zaujímavejší život. Priblblo sa usmievam a teším sa na všetky miesta, ktoré budem v budúcnosti nazývať svojim domovom. Len nech si šťastie zase nezoberie dovolenku.

Klíčová slova: sťahovanie, byt, domov, Brno

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.