09.11.2018 17:03


Učiteľ nemá byť najmúdrejší, hovorí zakladateľka projektu Alternativky Monika Zuzaníková

Autor: Denisa Funtíková | Kurz: Online Stisk | Kategorie: Zpravodajství

Štyria dobrovoľníci prišli s projektom, ktorý má rozšíriť obzory budúcim pedagógom. A nie len im. Projekt Alternativky umožňuje študentom rôznych fakúlt navštíviť na jeden deň školu, ktorá učí „inak“. Na exkurzii po šiestich brnianskych školách účastníci zažijú alternatívne vyučovanie aj diskusiu s učiteľmi, ktorí vedia ako na to. Jedna z iniciátoriek projektu Monika Zuzaníková (23) v rozhovore vysvetľuje, čo projekt predstavuje a čo sa vlastne rozumie pod alternatívnym vyučovaním.

Monika Zuzaníková Zdroj: Archív Moniky Zuzaníkovej

Brno – Na začiatku októbra štyri dobrovoľníčky odštartovali projekt Alternativky. Šesť brnianskych alternatívnych škôl sa, taktiež dobrovoľne, rozhodlo v rámci projektu otvoriť študentom svoje brány a dovoliť im nazrieť do vyučovacieho procesu, ktorý funguje tak trochu inak. Budúci pedagógovia, ale aj záujemcovia z iných fakúlt, zažijú na exkurziách atmosféru rôznych vzdelávacích prístupov a budú tak schopní ich porovnať. „Projekt nemá byť náhradou praxe. Chcem, aby študenti, ktorí vyrazia za semester na niekoľko škôl, našli inšpiráciu a obohatenie,“ hovorí jedna z iniciátoriek začínajúceho projektu Monika Zuzaníková. 

Vysvetlite, prosím, ako projekt Alternativky vznikal.

Tento projekt som vždy mala v hlave. Predtým som študovala v Olomouci, tam pre realizáciu neboli podmienky. Teraz som v piatom ročníku magisterského štúdia, tak som si povedala, že toto je posledný rok, kedy to môžem zrealizovať. Na jar roku 2018 som si všimla, že spoločnosť O2 vypisuje granty. Zažiadala som oň a im sa to veľmi páčilo. V tej chvíli sa začal dávať dohromady tím a grant sme získali. Projekt sa rozbehol v dvoch fázach. V prvej fáze sme dostali tridsať tisíc korún. Hovorím to len preto, že každý má predstavu o veľkom balíku peňazí, ale je to skôr príspevok na podporu. Za tie peniaze sme vytvorili fond pomôcok v knižnici Pedagogickej fakulty. 

Aké pomôcky si môžu študenti z fondu požičať?

Napríklad laminátor, ktorý bol prianím študentov. Hovorili nám, že keď na hodinách vyrábajú papierové pomôcky, deti ich rýchlo zničia. Nájdete tam učebné pomôcky či výukové hry, ktoré sa používajú najmä v alternatívnych vzdelávacích systémoch. To ale neznamená, že ich nemôžete zobrať do normálnej školy a ukázať deťom, že násobiť sa dá aj iným spôsobom. V ponuke je tiež robot, ktorý učí deti programovať, ručný digitálny mikroskop alebo stolové hry na dejepis či občiansku výchovu. Rozvíjajú sociálne myslenie a komunikáciu, zároveň učia dejiny a zákony. Pomôcku si požičajú na rovnakom princípe ako knižku. Môžu si ju tiež zobrať na prax alebo napísať o nej seminárnu prácu. 

Nezáleží na tom, na akej fakulte študujete

Fond pomôcok je teda súčasťou prvej vlny projektu. Čo sa dialo v druhej fáze?

Naviazali sme kontakt so samotnými školami, ktoré sa nazývajú aj nenazývajú alternatívne. Nemám rada pojem alternatívny. Školy sami dosť často o sebe hovoria, že sú skôr alternatívou k systému, ktorý poznáme. Či už preto, že sami nedokážu dobre poňať slovo alternatíva alebo preto, že sa k alternatíve iba blížia, zavádzajú niektoré prvky. Tie školy, s ktorými sme sa dohodli, nám potom ponúkli niekoľko termínov, kedy môžu študenti prísť na exkurziu.

Kto sa môže na exkurziu prihlásiť?

Projekt je cielený primárne na študentov pedagogiky, ale je to jedno. Ponúkali sme exkurzie aj študentom psychológie, pretože pre nich je to tiež zaujímavé. Aj študenti pedagogiky študujú zároveň na fakulte prírodovedeckej či fakulte filozofickej. Prihlásili sa nám aj nejakí rodičia, tých sme ale odkázali na Deň otvorených dverí, ktorý je na to vyhradený. Rodičia sa totiž zaujímajú o trošku iné veci než pedagógovia.

Ako ste vyberali školy, ktoré sa stali súčasťou projektu?

Oslovili sme niekoľko škôl, na niektoré sme dostali tipy, niektoré sme sami našli. Rozoslali sme e-maily po celej republike, ozvali sa nám z rôznych kútov, ale nakoniec sme sa kvôli organizačným dôvodom zhodli, že prvé kolo bude iba v Brne. Zo škôl, ktoré sa nám ozvali, sme potom vyberali podľa referencií a ich ponuky. Vo väčšine škôl sme sa boli osobne pozrieť a konzultovali sme za akých podmienok tam študenti môžu prísť a čo všetko môžu vidieť. 

Cieľom je nasať atmosféru a odlišný prístup

Ako prebiehajú samotné exkurzie?

Študenti majú možnosť stráviť v škole jeden deň. Väčšinou sú pozorovateľmi, ale ak sa chcú zapájať, nikto im v tom nebráni. Môžu sa učiť s deťmi alebo ich môžu sami niečo naučiť. V jednej škole majú podmienku, že predtým, než študenta príjmu, chcú o ňom niečo vedieť a chcú, aby si pre deti pripravil aktivitu. Môže ich niečo naučiť, zahrať si s nimi hru, niečo im porozprávať. Potom študenti s vedením školy preberú čo videli, môžu zistiť ako a prečo to funguje. Ale negarantujeme tým, že školy, ktoré ponúkame, sú tie najlepšie. Cieľom je ísť a pozrieť sa ako sa to robí. Nech každý sám zhodnotí či sa mu tento systém páči alebo nie. Minimálne je dôležité nasať tú atmosféru a ich prístup, pretože je to úplne iné ako to, čo pozná väčšina z nás.

Skúste popísať ako vyzerá jeden vyučovací deň v Montessori škole.

Veľmi zaujímavo. Ja som bola na exkurzii vo Five Star Montessori v Bohunicích v Brne. Mali tri miestnosti na niekoľko ročníkov dohromady. Väčšina takýchto škôl má iba ročníky prvého stupňa. Alternatívne školy, ktoré vyučujú aj na druhom stupni, by sa v celej republike dali spočítať na prstoch jednej ruky.

Na začiatku dňa si všetci sadli do kruhu, povedali kto dnes chýba a už pri tom si precvičovali matematiku. „Dnes vás je 12 a dvaja chýbajú, takže koľko vás má byť spolu?“ Deti začnú počítať a kto nevie, pretože v kruhu sedia prváci so štvrtákmi, tak si prinesie pomôcku, začne počítať na počítadle a ostatní mu pomáhajú. Bolo to veľmi prirodzené. Potom si môžu vybrať napríklad češtinu, matematiku alebo kozmickú výchovu. Ak si dieťa vyberie matematiku, samostatne si otvorí učebnicu a začne počítať. Vedľa sedí iné dieťa, ktoré robí kozmickú výchovu. Pomedzi nich chodí učiteľ a upozorňuje ich na chyby. Ten, kto sa nemôže rozhodnúť, čo dnes bude robiť, alebo nie je dostatočne samostatný na túto formu štúdia, má ponuku krátkych tridsať minútových blokov, ktoré sú vypísané na tabuli. O pol desiatej je matematika, počítanie veľkej násobilky, koho to zaujíma, tak príde. Najskôr sa vysvetľuje, potom sa precvičuje.

Takto majú za deň zhruba tri bloky, záleží aj od toho, čo treba urobiť podľa študijných plánov. Deti chodia na jednotlivé bloky alebo sa učia sami. Učiteľ im iba radí alebo vysvetľuje konkrétnemu človeku konkrétny problém. Jediný úplne riadený predmet bola angličtina. Mali externú učiteľku, ktorá tam samozrejme nemohla pobiehať celý deň. Čo sa týka vedomostí, je potrebné aby do piatej triedy mali určitú znalosť a nikto nerieši, či ju nadobudli v prvom alebo štvrtom ročníku. Pri tej angličtine je zrejme potrebné výučbu viac zacieliť. 

Čo ak si nejaké dieťa povie, že bude chodiť celý týždeň iba na výtvarnú?

Učitelia ich strážia. Nechápem ako to robia, ale majú veľmi dobrý prehľad o tom, čo sa deje. Keď sa nejaké dieťa fláka, len tak chodí z miestnosti do miestnosti, tvári sa, že sa stratil, učiteľ ho chytí za rameno a povie mu: „Počúvaj, už ťa vidím tretíkrát ako tadiaľto kráčaš, čo si dnes stihol spraviť?“ „Nič.“ „Tak si zober matematiku a choď si precvičovať, pretože ja viem, že minule si tam mal hromadu chýb.“ Alebo: „Zober si písanku, pretože ja viem, že včera si začal a nedokončil si to.“

Každé dieťa má svoj tablet s výukovými hrami, ktoré môže hrať pätnásť minút denne. Nie je tam žiadny časovač. Učiteľ ho sleduje a keď sa to pretiahne, tak dieťa upozorní, aby šlo niečo robiť. Keď je hladné, tak prestane pracovať, dá si desiatu a ďalej by malo pokračovať v nejakej zmysluplnej práci.

Robíme to s najlepším svedomím, ale stále sme pozadu

A čo potom, keď dieťa po štyroch rokoch v takomto prostredí naskočí na bežný vzdelávací systém?

No, to sa tiež pýtam. Školy to nevedia, pretože zatiaľ tú skúsenosť nemajú. Poznala som jedného študenta, ktorý chodil do alternatívnej školy a potom nastúpil na normálne štúdium. Hovoril, že problém nebol vedomostný, ani mu neprišlo tak zlé, že musí sedieť v lavici. Vadilo mu, že ostatní študenti boli veľmi pasívny. Boli zvyknutí sedieť a nechať do seba hučať informácie, zatiaľ čo on sa pýtal, chcel niečo tvoriť. Podmienky na to však nemal. Má to svoje handicapy.

Vy sama ste ale chodila na bežnú základnú školu. Čo vás na alternatívnej výučbe oslovilo?

To je dobrá otázka. Ja nie som človek, ktorý by k tomu vyložene inklinoval. Dokonca si vôbec neviem predstaviť, že by som v alternatívnej škole pracovala, je to dosť náročná práca. Keď som však chodila do prvej triedy, mali sme učiteľku, ktorá vyučovala tak nejak inak. Až dnes chápem, že tie prvky boli pravdepodobne prevzaté z alternatívnych systémov. Alebo si ich možno vymyslela a trafila sa.  

Omnoho neskôr potom som sa ocitla vo Švajčiarsku s paňou, ktorá sa narodila v Česku, ale už 20 rokov tam učí. Zobrala ma do tamojšej školy a ja som si povedala: „Wow, toto je super! Ako to, že to nemáme v Česku?“ To isté som zažila v Nemecku, zmenilo mi to pohľad na veľmi veľa vecí v pedagogike. Na to, čo sa dá, na to, čo v Česku hovoríme, že nie je možné a tam to možné je. V Nemecku štvrtákov na štátnej škole učí mladý chalan, ktorý má dredy, nohavice pod zadok a náušnicu.

Myslíte si, že aj český vzdelávací systém sa môže priblížiť napríklad tomu nemeckému?

Neviem, nemám na to dostatok informácií. Čím viac sa ale v školstve špáram, tým viac chápem, že nie všetko je u nás tak zlé ako si myslíme. Tiež si nemyslím, že je v tom nejaký zlý úmysel. To, čo robíme, robíme s najlepším svedomím. V mojich očiach sme ale oproti západným zemiam pozadu čo sa týka otvorenosti. To vidím aj na vysokej škole. Pre nás je škola o predávaní informácií. Žiaci sú vedení k tomu, že učiteľ je najmúdrejší a keď sa ho na čokoľvek spýtajú, tak to má vedieť. A keď to nevie, tak je blbec. Učitelia majú zas pocit, že nemajú deti vodiť za ruku. Učiteľ by však mal byť sprievodca tými informáciami, vzdelávaním, životom.

Monika Zuzaníková je v poslednom ročníku magisterského štúdia odboru učiteľstvo matematiky a občianskej výchovy na Pedagogickej fakulte v Brne. Zároveň študuje psychológiu na Fakulte sociálnych štúdií. Je členkou Predsedníctva spolku Otevřeno, ktorý sa snaží o zmenu vo vzdelávaní pedagógov. Tento rok, spolu s trojicou ďalších dobrovoľníčok, rozbehla projekt Alternativky.

Na exkurziu sa môžete zaregistrovať TU.

Klíčová slova: projekt Alternativky, pedagogika, alternativní vyučování, rozhovor

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Nový komentář